Životopis 1

1. června 2010 v 18:49 | Lady Aďa |  Životopis
1.


Ahoj ja som Mya, Mya Uchiha. Žijem v obrovskom meste menom Konoha. Chodím na strednú školu taktiež v Konohe. Obvykle bývam na internáte, ktorý je približne na druhom konci mesta ako škola. Hlavne že dom mojich rodičov je asi 5 ulíc za školou. Ale mne to nevadí. Nemám ich veľmi v láske, keďže moji pravý rodičia sa rozviedli asi pred 2 rokmi a otec sa potom oženil kvôli prachom s nejakou kravou s Tokya a teraz bývajú v našom dome aj s ich 2 ročným synom Lukasom, ako ja ho neznášam. Jeho si tam pestujú a mňa strčili do intráku. A preto mi celkom vyhovuje byť od nich preč. Je to ten *najlepší * internát ..... ešte mi v ušiach znejú slová mojej macochy. White House. To je tvoja budúcnosť. Ale má to háčik, väčšina deciek je tam zazobaných a namyslených a tak sa so mnou nemajú o čom baviť, aj keď mám všetko ako oni ale povahu ani náhodou. Môj denný program ? do školy a späť. Potom som zavretá v izbe a čumím na televízor s asi 200 programami. Ale aj tak sa nudím. No všetko sa zmenilo keď vedľa White Housu otvorili Black House. Slávnostné otvorenie som sledovala so svojho balkóna. Až vtedy som si všimla že Black House je presne taký istý ako White House, no až na tú farbu. Bol celý čierny. Oproti môjmu balkónu bol čo iné ako balkón. Od kedy som si to všimla nevedela som obsedieť. Nezastavila som sa ani na 2 sekundy stále som niekde pobehovala a otravovala toľko ľudí koľko sa len dalo. Keď ma správkyňa, mimochodom mama tej naj,naj namyslenejšej baby menom Kristen uvidela vlepila mi rovno 2 facky že behám po chodbách a že nemám oblečené nič slušne - no bola som v nočnej košeli lebo sú prázdniny a ja nemám čo robiť a tak ostávam dlho v posteli -. To ma samozrejme trochu skľudnilo ale nie na dlho, pár minút som zas pobehovala po chodbách ako zmyslov zbavená ale tentoraz už v obtiahnutom tričku a minisukni ... no čo už bolo to to prvé čom som našla v skrini. Zastavila som sa aj u Mirriam mojej akože kamošky .... teda kamarátila sa somnou iba keď chcela ničo požičať alebo opísať domácu úlohu. Teraz som ju našla na posteli ako sa bozkáva s chalanom. Počkať toho nepoznám nieje s Whitu . Opatrne som vošla dnu a odkašľala si. Obidvaja sa bleskurýchlo otočili, Mirriam vypustila na môj účet niekoľko nadávok ale po chvíli sa opýtala čo potrebujem.
" Ja no len čakám, kedy sa skončí to vedľa a chcela som si skrátiť čas,.... " začala som opatrne
" Aha, a čo ja s tím ? " odvetila odporne ako vždy keď jej prekážam
" A vidím, že tu máš návštevu, prepáč, ale teba nepoznám nie si s Whitu však ? "
" Nie, som z Blacku, cica. " odpovedal a priletela mu taká facka že skončil na zemi, samozrejme nie odomňa ale od Mirriam, keby dostal odomňa bol by o poschodie nižšie.
" Ok zoznámim vás, Mya to je Yori ; Yori, Mya. Môžeš nás nechať máme tu ešte prácu. Ďakujem Mya a zatvor za sebou dvere. " vyprskla na jeden dych až som myslela že sa zadusí, radšej som opustila miestnosť a vydala sa do svojej izby. Hneď som bežala na balkón, pred Blackom už nikto nestál, znamenalo to že otváračka už skončila ? pravdepodobne hej, lebo keď som sa pozrela oproti, za oknom som videla akési dievča. Oči mi zažiarili, rozmýšľa som čo teraz. Rozhodla som sa pre plán A. Vošla som dnu zobrala, veľký čistý zošit a na prvú stranu napísala obrovským písmom " Ahoj, ja som Mya. Ako sa voláš ?. Poď na balkón. " a hodila som tam šialeného smajlíka. Potom som s tím zošitom vybehla na balkón, na zemi som našla malí kamienok ktorý pravdepodobne doniesol vietor. Nenormálne som sa bála že jej rozbijem okno a tak som ho hodila najmenšou silou akou som vedela. Operácia sa podarila, pacient zomrel. V rohu okna kde sa kameň dotkol skla sa vytvorila puklina. Neznáme dievča sa hneď otočilo za zvukom. Keď ma zbadala, zbledla. Po chvíli sa rozosmiala. Ja som najprv nechápala, až neskôr mi došlo, ako komicky som asi vyzerala poskakujúc ako zajac zo zošitom nad hlavou. A tak som sa snažila stáť čo najpokojnejšie aby sa môj odkaz dal prečítať. To dievča sa zasmialo a odchádzalo od okna, už som si myslela že to bude zase taká istá zmija ako ich je kopa vo White. No keď som počula, ako niekto otvára dvere pootočila som sa. Práve vychádzala na balkón a cez plecia mala prehodenú červenú mikinu. Hneď som sa rozbehla k zábradliu. Naše balkóny sú od seba asi jeden a pol metra. Aj ona sa priblížila k zábradliu.
" Ahoj, ja som Leyla . " milo sa pozdravila
" Ahoj, moje meno už poznáš." zaškerila som sa a zamávala jej zošitom pred tvárou
" Asi hej, Mya že ? " kývla som hlavou na súhlas
Na druhý deň sme sa stretli normálne. Ja som sa ak tešila že som cestou nič nevnímala a narazila do správkyne, jednu mi vlepila ale ja som sa s úsmevom na tvári vydala ďalej, pri vchodových dverách som sa mrkla do zrkadla a keď som si všimla červený otlačok na mojom prvom líci. Vrátila som sa, a zamierila do kúpeľky. Hodila na seba asi 2 kilá mejkapu a konečne vypadla. Pred domom ma už čakala Leyla. Najprv sme sa len tak prechádzali a potom sme zamierili do nákupného centra. Pár hodín sme sa motali po obchodoch až sme zakotvili v McDonalde. Keď sme sa potom vracali domou, zisťovala som školu na ktorú bude Leyla chodiť. Šťastie sa mi otočilo tvárou. Zistila som že nielenže bude chodiť do rovnakej školy ale dokonca aj do rovnakej triedy ako ja. Keď sme zastavili pre Whitom rozlúčili sme sa. A dohodli si stretko na balkónoch.
...
Takto to pokračoval niekoľko týždňov, čas mi zbehol tak rýchlo že som si ani neuvedomila že zajtra sa ide do školy. Posedný deň prázdnin som zaplnila prípravami učebníc a pomôcok.
Tento deň bol až veľmi krátky. Ani som sa nenazdala a bolo pol 8. Zobrala som mobil a hodila sa na posteľ, vyťukala Leyline číslo a čakala, keď sa ozval jej hlas vydýchla som si, potrebovala som sa s ňou totiž dohodnúť ohľadne zajtrajšku.
" Jasné že môžeme ísť spolu, tak mama mi povedala že autobus ide o pol 8, môžeme sa stretnúť o.. teda za päť pol 8. " dokončila svoj prejav ... jej mama ? áno. Jej mama je správkyňou Blacku, už som sa s ňou párkrát stretla, a veľkú radosť teda nemala. V *jej* dome nemohla zniesť nikoho okrem Blackáčov. Tak som k Leyle chodila väčšinou cez balkón ako aj ona ku mne.
" Počkaj, počkaj, počkaj, ja na tom autobuse nejdem. "
" A to už prečo ? "
" No len tak, veď na ňom sto percent pôjdu všetci blackáči ... " prerušila ma
" Čo proti nám máš ? " v jej hlase som počula jemnú zúrivosť
" Keby si ma tak nechala dohovoriť ? .. no takže na ňom pôjdu všetci blackáči a väčšina Whiteákov, tak sorry ale ja fakt nechcem prísť do školy zlisovaná."

" Jaj. "
Pochopila, chvála bohu ... myslela som si a ďalej sa dohadovala.
" Ok, to by možno šlo, opýtam sa mami. "
" Jasné, tak teda o 7, vieš čo .. dva krát prezvoň ak ťa mam pustí a ako nie tak sa asi stretneme až v triede. " prisvedčila a po skončení tejto témy sme ešte nekonečný čas kecali o obchodoch, drahých handrách a hlavne chalanoch. Ako vždy o pol 10 prišla správkyňa - nechce sa mi ju oslovovať menom, teda taká bytosť si to snáď ani nezaslúži, vidno po kom dostala Kristen povahu aj meno - rýchlo som ukončila hovor a snažila sa vyzerať čo najpresvedčivejšie. Dlho som sa ani tváriť nemusela. Ešte kým prišla do izby, som fakt zaspala.

O 6 sa po mojej izbe rozliehal zvuk budíka. Poslala som svojho obľúbeného Štrkáča Amerického aby ukončil ten uši píliaci zvuk. Hups .... asi som vám zabudla niečo povedať.
Tak začnem od začiatku. ... Moja naozajstná mama bola veterinárka. Často ma ako picika brávala do svojej ordinácie a ukazovala mi rôzne druhy zvierat. Keď som mala 4 vedela som z voleja vymenovať všetky druhy jedovatých hadov. V piatich som poznala všetky latinské názvy, chorôb ohrozujúcich život koní. A v 10 som pomáhala mame pri určovaní diagnóz a operáciách. Do svojich 13 rokou som vedela o zvieratách všetko. Ale ... rodičom to prestalo klapať. Otec požiadal o rozvod a mama pristúpila len kvôli tomu aby ma nevystavovala neustálim hádkam. Do starostlivosti ma dostal otec, pomocou dvoj milionového právnika dokázal súdu, že ma mama vystavuje veľkému tlaku keď ma *núti* operovať. A že trávim viac času pri zvieratách ako doma učením, hlavne že som mala vždy čisté 1. Mame ku mne zakázali doživotne prístup. Ale svojim nekonečným prosíkaním a revaním som sudcu presvedčila a aj proti otcovej nevôli mi dovolil stráviť ešte jeden deň s mamou. Ako vždy sme ho strávili v ordinácií. Na dnes sme mali objednaných na operáciu dvoch psov a jednu opičku. Z pohode sme to zvládli. Vždy som sa čudovala ako to mama robí. Povedali by ste že taký pes by sa neviem ako bránil aby nedostal narkózu. Ale psy ktoré operovala mama sami vyskočili na operačný stôl a zvalili sa na praví bok, tam sme im väčšinou pichali injekciu na umŕtvenie.
Keď sme v ten deň dooperovali bolo asi pol 6, medzi operáciami sa nám tam priplietli iné zranenia a tak. Začala som sa baliť. Pozberala som si všetky fixky a skicáre s kresbami zvierat a ich orgánov. Zatvorila som tašku a chystala sa po bundu, zavesenú na vešiaku na druhej strane miestnosti. Keď som prechádzala okolo maminho stolu chytila ma za ruku.
" Miláčik, mama ťa má strašne rada, to dúfam vieš. Chcem ti teraz niečo povedať. A potrebujem aby si ma pozorne počúvala, " sadla so si teda na operačný stôl a od zvedavosti kopala nohami.
" určite si si všimla, že ... zvieratá ktoré sem prídu, sú vždy úplne pokojné aj keď v čakárni besnejú ako pomiatnuté. Malo by to biť naopak, však ? a práve toto je .. to tajomstvo.
Mya ... ja rozumiem zvieratám. "
" Veď aj ja, sama si to povedala, viem o nich všetko. " povedala som úplne pokojne
" Ale nie miláčik, nie v tomto zmysle. Ja ... im rozumiem doslova, dokážem sa s nimi rozprávať, teda v mysli je to niečo ako telepatia. Ako by inak vedeli ako si majú ľahnúť na stôl a to všetko ? prosím ťa Mya len teraz odtiaľto nevybehni a nechoď ma udať na políciu. "
ja som na ňu neprítomne čumela až kým mi nezakývala rukou pred ksichtom a zamumlala niečo ako že chvála bohu že nemusím ošetrovať aj teba. Ja som na ňu zas zazrela a potom som odvrátila zrak zadívala som sa na okno. Potom som sa vrátila späť k mame.
" Mya, prosím ťa ver mi, lebo na to čo ti chcem darovať potrebujem tvoju plnú dôveru." nechápavo som sa na ňu pozrela, a nie celkom vyrovnaná som prikývla
" Dobre, takže ..., " začala šmátrať v šuflíku, nakoniec vybrala krvavo červenú krabičku, tušila som čo tam je ale nahovárala so si niečo iné, až keď ju otvorila som to vedela na 100% a mala som pravdu
" tak Mya, v tejto skúmavke je moja krv a krv 250 druhov zvierat. Spolupracovala som s viac ako 50 zoologickými záhradami. A trvalo to viac ako 5 rokov, všetko to zozbierať a zmiešať tak aby sa dali rozoznať bunkové štruktúry jednotlivých živočíchov a vtrepať len do tejto malej skúmavky. Priala by som si aby si prebrala moje schopnosti, aby v tebe ostalo aspoň niečo zo mňa, keď ta už v živote nemôžem vidieť." zase som na ňu tupo zírala vlastne ešte stále, nasucho som prehltla a zahľadela sa mame hlboko do očí, videla som tam tú bolesť ktorú cítila asi tak ako ja. Už som chcela povedať, že nie ďakujem ale v tom mi v ušiach zaznela mamina posledná veta , ozývala sa znova a znova " Priala by som si ... , priala by som si ... , priala by som si ... ." a vtedy som zrazu vedela čo chcem, milujem zvieratá tak prečo im nerozumieť ešte viac ako doteraz ? až teraz som si všimla že mama sa otočila naspäť k stolu a pevne zvierala tú červenú krabičku
" Mama," otočila sa ale bez úsmevu na tvári
" rada prijmem tvoj dar. " zaškerila som sa a mame sa vrátila červeň do tváre, vstala a zatočila sa so mnou
" Mya, ale musíš byť celím srdcom rozhodnutá. " povedala keď ma položila na zem
" Som mami, milujem zvieratá tak ako teba ... jasné že teba viac ale .... " nedopovedala som, nebolo treba, mama ma znova objala. Tak sme tam stáli ešte niekoľko minút. Potom sa išlo na vec. Sadla som sa na operačný stôl a vyhrnula rukáv, mama zatiaľ rozbalila jednu striekačku a pripevnila k nej ihlu. Keď naberala červenú tekutinu do striekačky trochu ma striaslo, ale keď som si povedala že to robím pre mamu bola som OK.
" Mya, si ta to fakt pripravená ? "
" Mama, keď sa to opýtaš ešte raz, fakt ti už poviem nie. " zasmiala som sa, mama môj humor našťastie pochopila a pichla mi ihlu do žili. Všetko prebiehalo bez problémov, bola som zvyknutá pozerať na krv. Keď mama ihlu zas vytiahla, pozrela sa na mňa či náhodou niesom po smrti. Ja som a na ňu len usmiala a prichytila si gázu na mieste vpichu. Mama si pobalila veci a chystala sa ku dverám, ja som ju však stiahla za ruku a zavrieskala ...
" Mami , povedz síííír. " ona sa nechápavo otočila a ja som stisla tlačítko na mobile a tak si ju zvečnila, mám síce 3 milióny jej fotiek ale chýbala mi ešte táto. Ona sa na mňa len zaškerila a vyplazila jazyk, to netušila že môj mobil je ešte stále v akcií. Nakoniec som z ordinácie odišla s najmenej 30 fotkami. Nasadli sme do auta a vybrali domou. Cesta ubiehala rýchlo a mi sme ju celú prekecali. Kým sme došli domou obidve sme plakali a úsmevom na tvári.
V aute sme sa poriadne vyobímali a až potom zamierili k vchodovým dverám.
Otec sedel na gauči a pri futbalovom zápase popíjal pivo. Hneď keď počul klopkanie maminých podpätkov v predsieni vyštartoval tam.
" Sarah, kde ste toľko boli ? preboha ? už som myslel že si ju zabila a teraz sa vyhrievaš na pláži niekde v Karibiku. " zamračil sa na mamu, ona si len povzdychla a prešla okolo neho. Od tej chvíle som otca začala fakt nenávidieť.
Do večera mala mama zbalené všetky veci, o pol 9 stál pre domom taxík, ktorý ako keby to bolo prekvapenie zavolal otec. Už hore v izbe som pri pomyslený že mamu už nikdy neuvidím ronila krokodílie slzy. Tieň aj špirálu som mala už celkom rozmazanú a vyzerala som asi ako zombík. Keď niekto zaklopal na dvere hneď som sa pozbierala, poutierala si oči a pozvala toho človeka dnu. Bola to mama. Bez slova prišla k posteli, kde si sadla vedľa mňa a objala ma. No keď som ju objala aj ja už som ju nechcela vôbec pustiť. Sedeli sme tam takú dobrú pol hodinku, obidve bez slova. Keď do izby vrazil otec, že vraj musel dávať taxikárovi už dva príplatky, a nech si mama už pohne. Stále sme sa obímali, ja som ju teda za nič na svete nemienila pustiť. Vtedy som ucítila niečo ostré, čo ma pichlo do nohy. Začala sa mi motať hlava a pomaly som strácala vedomie, v maminej ruke som zbadala striekačku. A počula som otca ako vykrikuje. Potom som už o sebe nevedela. No ako som zistila to uspávacie sérum nebolo silné, keď som sa zobudila ešte som počula hluk motora pred domom. Rýchlosťou guľového blesku som zletela dolu schodmi rovno ku otvoreným dverám kde stál otec. Odstrčila som ho a rozbehla sa ku mame ktorá práve nastupovala do taxíka. Keď ma uvidela zastavila sa a naspäť z neho vyskočila a rozbehla sa ku mne. Stretli sme sa niekde v strede chodníka. Chvíľu sme len tak stáli, meter od seba ale v sekunde sme sa objali. Objali ako by to bolo .... naposledy. Keď už do toho vstúpil aj otec, bola som ešte histerickejšia. Otec na mamu kývol, nechápala som ale keď som zas ucítila ako ma niečo pichlo. A mamin bozk na čelo. Vedela som že o pár sekúnd budem už zas spať. Rýchlo som ju ešte objala a dala jej bozk na líce. Potom moje nohy začali ochabovať a a som sa skácala ako vrece zemiakov. Otec ma zachytil. To bolo posledné čo som vnímala.
Keď som sa zobudila, všade bol kľud, bola som vo svojej posteli a vonku bola ešte stále hlboká tma. Vôbec sa mi nechcel späť. Vstala som a zamierila ku dverám. Ne keď som prechádzala okolo stola všimla som si niečo čo tam nepatrilo. Bola to obálka. Obálka a v nej list. Otvorila som ho a začala čítať.

Mya, moja drahá, moje slniečko, prepáč mi ale inak by si ma asi nikdy
nepustila, a vieš že ja musím odísť, trhá mi to srdce asi tak ako tebe, ale tak rozhodol
súd, a ty to vieš, neplač, neplač Mya, nie kvôli tomu čo bolo, ja ťa budem mať navždy v srdiečku, a som si istá že aj ty mňa, aj vďaka môjmu daru, nedívaj sa teda dozadu ale čakaj budúcnosť, a užívaj dar s rozumom, ale veď, načo ti to hovorím, veď ti to vieš.
Ľúbim ťa hviezdička, maj sa dobre a počúvaj prírodu.
Posielam pusu.
Zbohom.

Keď som ten list dočítala pustila som ho na zem a s plačom vybehla z izby, zbehla dolu chodmi rovno do kuchyne, keď som prebehla okolo obývačky vôbec som si nevšimla že otec sedí na gauči a pozerá telku. Keď ma počul šmátrať v skrinke s príbormi, vošiel do kuchyne. Práve som nalievala horúcu vodu do pohára s kakaom a druhou rukou hľadala lyžičku.
" Čo tu robíš ? " povedal mrzuto, ja som sa tak zľakla že mi kanvica vypadla z ruky a spadla na zem aj s hrnčekom ktorý som tiež zhodila. Vriaca voda sa rozliala po kuchyni a črepiny z hrnčeka sa rozleteli na všetky strany.
" Mya, prosím ťa dávaj pozor. " povedal trochu normálnejším hlasom a odišiel do komory, vrátil sa zo smetákom a handrami. Bez slova som si zobrala handru, vyhrnula rukávy, zohla sa a začala drhnúť dlážku, horúca voda ma pálila ale bolesť ktorú som cítila v srdci ani zďaleka nedosiahla
" Čo to máš na žile ? " spýtal sa, ajaj zabudla som, otec za zdvihol a začal hovoriť o tom že keď mi mama niečo pichla tak ju dá znova na súd, zrazu ma chytila panika a nevedela som čo robiť, otočila som sa otcovi chrbtom a zobrala jeden črep čo som mala po ruke. Nenápadne si ho priložila k ruke a pichla, vedela som to perfektne prekryť aj bez toho aby som vykrvácala. Otec odišiel z kuchyne. Po hodnej chvíli keď som povytierala podlahu do sucha a na zemi nebol ani len jeden črep pobrala som sa o obývačky, stále som plakala a to upútalo otcovu pozornosť.
" Prestaň už džavúniť, no povieš mi čo to máš na žile ? " pozrela som sa na ruku
" Ja ... porezala som sa črepom. " pozrel na mňa
" Aha, chvála bohu že si nevykrvácala. " otočil sa späť na telku a zdalo sa že tomu uveril, asi o pol 3 ráno som konečne zamierila do svojej izby. Keď som však otvorila dvere, úplne ma prešla chuť spať. Izbu osvetľoval mesiac. Na zemi ležal list od mami, presne ako som ho tam nechala. Radšej som ho zodvihla, veď je to posledná pamiatka na mamu. Čítala som ho znovu a znovu. Už som pre slzy ani nevidela na papier. Odložila som ho naspäť do obálky a vložila do zásuvky v stole. Vstala, prešla na druhý koniec izby a otvorila skriňu. Vytiahla som stamať rifle, čierne tričko a modrú mikinu. Všetko to na seba nahádzala a otvorila okno. Vyškriabala sa na strechu, a sadla si. Bola som na vrchu, na vrchu domu a pozerala som na hviezdy. Asi po 15 minútach sa zrazu rozsvietilo v teraz už len otcovej spálni. Tak som sa zľakla že som stratila rovnováhu a letel dolu. Zachytila som sa na odkvapovej rúre asi tak 15 metrov nad zemou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama